6. decembra 2021
SK

Nové postupy vo Vajsáblovej priepasti

Ťažisková lokalita trnavských jaskyniarov si za dva roky od svojho objavu získala množstvo sympatizantov. Na pracovných akciách sa zúčastnili desiatky ľudí, ktorí položili základy pre ďalšie postupy. Práve vďaka ich pomoci a zanieteniu je možné dnes predstaviť jej najnovšie časti.

Vajsáblovka, ako ju hovorovo voláme, bola objavená 5. augusta 2017. Avšak len pre nás súčasníkov. O jej existencii vedeli už naši predchodcovia pôsobiaci v Smolenickom a Plaveckom krase, Baničovci, Vajsáblovci a Vallovci, ktorí sa v 20. rokoch minulého storočia pokúšali dostať do jej útrob. Pre komplikované podmienky, keď dno sa pod nimi neustále prepadávalo, zanechali lokalitu a presunuli sa na perspektívnejšie miesta.

Muselo ubehnúť takmer 100 rokov, keď sa nevýrazná, vtedy už zavalená jama dostala do hľadáčika novodobých jaskyniarov. Ale ani tí jej príliš neverili. Okolie sedla medzi vrchmi Čelom (716 m n. m.) a Zárubami (767 m n. m.) je posiate množstvom vápenných jám, za ktorú bola považovaná aj Vajsáblovka. Jednorazový pokus otvárania v roku 2001 (Šmída, Lačný) nepriniesol úspech ani odpoveď, o čo tu ide. Až prišiel spomínaný august 2017, keď sa počas letného zrazu Speleoklubu Trnava začalo opätovne s otváraním malej depresie neďaleko turistického chodníka. Bolo to na popud zimného povrchového prieskumu nášho člena Mateja Zvonára, ktorý tu zaregistroval odtápanie snehu. Tento v poradí tretí pokus o otvorenie bol úspešný. Od tohto dátumu sa píše novodobá história Vajsáblovej priepasti.

Po ceste za objavmi

Od začiatku sa kopalo a pažilo. Postupy prác sú zachytené v Spravodaji 3/2018 (Lačný & Halama, 2018). Úvodnú časť zahĺbenia, výrazné a nestabilné časti plné sutiny, sme museli prácne spevňovať. Zároveň sa vyťahovali na povrch stovky plných vedier. Tu treba oceniť zápal všetkých zúčastnených, keď sneh, dážď ani hmla nikoho neodradili a spoločne postupovali v ústrety neistému cieľu. Ten prvý prišiel 9. 6. 2018, keď sa podarilo preniknúť do nových jaskynných priestorov. Vyše 40 m chodieb bolo zavŕšených objavom Tomášovej sienky s pokračovaním v tzv. Koralovom jazierku. Odmena za 21 akcií.

Plní nadšenia sme sa následne pustili do ďalšieho objavovania. Koralové jazierko dostalo pracovný názov Pieskovisko, pre svoj pieskový charakter. Práve sem smerovala väčšina pracovného úsilia, keďže sme tu videli najväčší potenciál. Predsa je to len najhlbšie miesto a pomyselný štupeľ, kde treba kopať. Zvyšok prác sa sústredil na opačnú stranu jaskyne, do jej vstupnej časti, kde sa pokračovalo v ťahaní vedier s vidinou možného prieniku cez napadanú sutinu a kamene. Rok 2018 sme zavŕšili ďalšími 15 akciami. Pieskovisko sa postupne prehlbovalo, problémom bol transport a ukladanie materiálu. A hlavne stále len piesok, bez indícií, koľko toho máme pred sebou. Objavovali sa aj pochmúrnejšie myšlienky, tie však nedostali priestor na rast. Do jaskyne sme chodili naďalej.

Prišiel rok 2019 a s ním jedna marcová akcia, na ktorú sme pozvali Miloša Hača, s ktorým sme spolupracovali už v minulosti. V jaskyni ešte nebol, takže klasická exkurzia, ktorej výsledkom bolo jediné: nechať Pieskovisko tak a zamerať sa na hlavný smer jaskyne. Tento moment bol pre nás akousi vzpruhou. Ešte v ten deň sme spoločnými silami začali rozoberať zával v mieste, ktoré sme dovtedy nechali nepovšimnuté. Šli sme po prievane, ktorý identifikoval Miloš v sutine medzi balvanmi. Priamo pod komínom, vstupom spájajúcim pôvodné časti s novými. Práca išla hladko napriek všadeprítomnej kvapkajúcej vode a blatu. Nič nenasvedčovalo niečomu významnému. Len samé skaly…

Nasledujúca akcia o dva týždne (16. marca 2019) sa začala stabilizáciou veľkého skalného bloku a zároveň pokračujúcim kopaním a odhadzovaním kameňov. A zrazu prišiel ten moment. Objavila sa tmavá chodba a intenzívny prievan. Nič viac nám nebolo treba. Efektivita práce sa zdvojnásobila a chodba sa stala prieleznou. Čo nás tam čaká? Každý mal v hlavne niečo iné. O vysoko priateľskej atmosfére svedčí aj dohadovanie, kto pôjde prvý. Navzájom sme sa ponúkali. Bolo nás päť, všetci takpovediac jaskyniarski nováčikovia.

Vlado Lukačovič ide ako prvý, za ním Miloš Vaško, Editka Mikulášová, Michal Vrbovský a Paľo Sojka. Klesajúca chodba, vľavo zával, zákruta a tma. Čakali sme niečo klasické malokarpatské, sienka a ide sa ďalej kopať. O to viac nás prekvapil veľký priestor, strop sme ani nevideli. Vajsáblova priepasť nás odmenila. Pre každého to bola vytúžená a dlhoočakávaná odmena. Úsmevy boli nefalšované, nikto z nás nič podobné nepredpokladal. Radosť z objavu bola veľká, ale o to väčší bol rešpekt voči tomu, čo vidíme. Nachádzali sme sa totiž v pomerne nestabilnom prostredí – pevné steny len z dvoch tretín, zvyšok nad sebou poukladané bloky kameňa. Zával bol aj v spodnej časti. Áno, videli sme možné pokračovanie, no na dnes už stačilo. Veď jaskyňa nikam neutečie. Ale ako pomenovať nové priestory? Vzhľadom na prebiehajúce prvé kolo volieb prezidenta SR sme sieň pomenovali Prezidentskou a objavnú spojovaciu chodbu Milošovou.

Týždeň čakania na nasledujúcu akciu bol nekonečný. Pridali sa ďalší členovia a spoločne sme zostúpili do Prezidentskej siene. Odborné oko zhodnotilo bezpečné podmienky a už sme sa rozliezli na prieskum celej siene. Strop sme zmerali vo výške 13 metrov. Objavujeme bočnú Korozívnu sienku, ktorá predstavuje akoby kópiu Tomášovej. Zával nad hlavou vyzeral hrozivo, o to viac ten, ktorým sme mali zostúpiť hlbšie. Bloky kameňa sú naukladané tak fantasticky, že je možné zostúpiť nižšie bez akýchkoľvek rozširujúcich prác. Jeden po druhom sa opatrne presúvame medzi menšími aj väčšími blokmi. Postup ďalej je tentoraz kolmý. Vraciame sa po lano, ktoré niekto predvídavo zobral so sebou. Kto má výbavu, naviaže sa naň, kto nie, drží ho len v rukách. Hĺbka cca 4 metre nie je nič extra, nás poteší. Všetko sa zároveň fotí, objavno-dokumentačné fotky majú vždy akúsi energiu.

Prechádzame do ďalšej sienky, ktorá dostala názov Sieň podávania rúk. Opäť hrozivý zával nad hlavami. Stále nie sme na konci. Pod nohami máme otvor, kde stačí odhodiť pár kameňov na jeho zväčšenie a ide sa ďalej. Pokúšame sa o to, vidíme ďalej, avšak prienik nechávame na nasledujúcu akciu. Plní elánu sa vydávame späť na povrch. Sme spokojní, veď ide o doteraz najvýraznejší súvislý postup za posledné roky histórie klubu. Ďalšia akcia o týždeň, s prívlastkom objavy pokračujú.

Tak sa aj stane. Tam, kde to bez lana nešlo, umiestňujeme lanový rebrík, pohyb je tak pohodlnejší. Prekonávame otvor z minulej akcie, objavuje sa ďalší. Opäť pomerne priechodný. A sme v ďalších nových priestoroch. Dôležitým momentom je prítomnosť pevných stien. Zával síce vidíme stále, avšak už nie taký výrazný. Identifikujeme najhlbšie miesto, steká tam voda, lenže spolu s ňou sú tu mohutné skalné bloky, ktorých prekonanie nie je v našich silách. Michal Vrbovský si všíma bočnú chodbu, ktorou sa dá preplaziť do rozširujúceho sa väčšieho priestoru. Tu sa charakter jaskyne definitívne zmenil. Žiadny zával, len súvislé náteky na pevných stenách. Sintrová sienka nás očarila. Žeby to bola definitívna stopka? Našťastie nie. Výrazná puklina vychádza z malej, ledva desaťcentimetrovej diery. Všetko pokryté sintrom. Rozhodujeme sa pokračovať práve tu.

Nasledujúce akcie sú zamerané na rozširovanie Sintrovej sienky. Ide to s menšími úspechmi, pričom sa nám nevyhýbajú rôzne technické komplikácie. Raz chýba jedno, raz druhé, nemáme dostatok energie v akumulátoroch a podobne… Nič z toho však neuberá na intenzite prác. Bežným štandardom sa stali dva transporťáky plné náhradných akumulátorov a dve vŕtačky. Z malej dierky je už diera, dá sa do nej naplaziť. Ženie nás vpred slabší prievan, ale aj ozvena. Pracujeme v sintrovom kanáli, kadiaľ tečie voda. Prekvapí nás prítomnosť žiab v sienke. Na ich počesť sme tentoraz už chodbu nazvali Žabou. Chodba sa s každou akciou zatáča a keď si myslíme, že uvidíme ďalej, čaká nás pohľad na zákrutu. Plazenie je možné len dopredu, späť treba cúvať. Ani sťažené podmienky neprekazia úspech v podobe prekonania zákruty – aby za ňou bola ďalšia…

Spomenúť treba aj tzv. Zabudnutú sienku, ktorá sa nachádza pred vstupom do Sintrovej. Práve tento názov presne vystihuje jej objavenie. Na jednej z prvotných akcií sa Matej Zvonár pýta Michala Vrbovského: „A tu ste boli?“ Po negatívnej odpovedi sa akoby náhodou objavujú ďalšie priestory, strop modelovaný vodou so skromnou bielou výzdobou. Nánosy jemnej hliny upchali možné pokračovania. Jedno z najperspektívnejších miest si vyberáme na kopanie. Keď je nás dole viac, dvaja rozširujú Žabiu chodbu, zvyšok tu kope. Každý však cíti, že práve Žabia chodba je to, čo hľadáme. Celá intenzita prác preto smeruje práve sem. Každou akciou po pár desiatkach centimetrov prenikáme chodbou, aby sme videli jej zatáčanie. Povestné úzke esíčko pri zlomenom kvapli dalo zabrať asi najviac. Vidieť ďalej, priestor je však príliš úzky.

Jubilejná 10 akcia zameraná na rozšírenie Žabej chodby priniesla úspech. 20. júla 2019 Sašo Lačný, Matej Zvonár, Michal Vrbovský, Miloš Vaško a Vlado Lukačovič prekonávajú poslednú zákrutu a plní nadšenia sa pozerajú na mohutnú puklinu smerujúcu nadol. Jej šírka je dostatočná na pohyb. Ideme stále nižšie, laná netreba. Klesáme do menšej sienky, ktorá je po chvíľke zakončená väčším priestorom – Sieňou vytrvalosti. Každý z nás má na tvári povestný objaviteľský úsmev. Práve pre tieto momenty robíme to, čo robíme. Ozajstný neskutočný zážitok. Puklina smeruje hlbšie, avšak už so zužujúcim sa profilom. Máme pred sebou ďalšiu výzvu.

Pri pohybe naspäť hore si uvedomujeme tú krásu podzemia. Nemusí spočívať v obrovských kvapľoch a jazerách. Tvorí ju nadšenie, pokora, pozitívna energia vzájomne spolupracujúcich ľudí a odmena za predchádzajúcu drinu.

Čo prinesú nové výzvy?

Pozornému oku speleológa neunikne generálny smer prúdenia vody zo západu na východ. Takúto paralelu zatiaľ vidno v celej jaskyni, teda vody pritekajúce zo západnej strany (plošiny sedla) a pokračujúce na východ. V hlbších častiach sa tieto koncentrovanejšie vody podieľajú na rozpúšťaní niekoľkých rôzne orientovaných tektonických porúch (pozri mapu). Tu treba podotknúť, že objavom najnovších priestorov sa nám podarilo odkloniť od hlavnej zlomovej zóny približne SSZ-JJV smeru, na ktorej je jaskyňa založená. Práve v tejto línii je jaskyňa najviac „rozbitá“ a práce sú tu veľmi obťažné až nebezpečné. Naopak tým, že sme sa o niekoľko metrov odklonili od hlavnej zlomovej línie, jaskyňa je oveľa stabilnejšia – kompaktnejšia. Relatívne stabilnejšie sa preto javia priestory vzniknuté na priečnych zlomových štruktúrach smeru SV-JZ. Stále sa nachádzame v dolomitických vápencoch a na viacerých miestach vidno dotransportované bridličky lunzského súvrstvia.

Aj na základe týchto indícií je možné vytypovať niekoľko zaujímavých miest na postup. Prvým je dosiaľ najhlbšie miesto – Sieň vytrvalosti(-57 m), kde pokračuje občasné prúdenie vôd a je tu citeľný prievan. Zaujímavým miestom môže byť aj Zabudnutá sienka – akýsi prítokový korozívny kanál nachádzajúci sa v južnej časti jaskyne. Môže tu byť dokonca spojitosť s Hačovou jaskyňou, odkiaľ prúdi voda práve do sedla, kde sa nachádza Vajsáblova priepasť. Tretím zaujímavým miestom sa zdá byť Korozívna sienka; jej názov napovedá, že ide o stabilné, korozívne prepracované priestory. Pomerne nebezpečné, no perspektívne miesto (po zabezpečení nestabilného závalu!) je pred Zabudnutou sienkou, odkiaľ vanul prievan a bolo tu vidno voľné rozširujúce sa priestory do hĺbky. Výziev do budúcnosti je teda veľa.

Najnovšie objavy vo Vajsáblovej priepasti ukázali potenciál, ktorý sa ukrýva nie iba vo vhodnom horninovom zložení masívu Čela a Zárub, ale aj v ľuďoch, ktorí sa podieľali a podieľajú na jej prieskume. Nič z toho, čo bolo v predchádzajúcich dvoch rokoch a 44 akciách vykonané, by jednotlivec nedokázal. Spoločnými silami sme sa nevzdali, vytrvali, za čo nás jaskyňa odmenila a odkryla nám svoje tajomstvo, v čom, ako všetci dúfame, bude ešte pokračovať. Aktuálnou dĺžkou 209 m a hĺbkou 57 m, ale najmä rozvetvujúcimi sa časťami naberá na atraktivite. Druhým dychom však treba dodať, že jaskyňa je predovšetkým v centrálnej časti veľmi závalová a nepôsobí stabilným dojmom. Veríme však, že v hlbších častiach už budú nasledovať stabilnejšie časti tejto unikátnej priepasti.

/Vladimír Lukačovič, Alexander Lačný/

Obr. 1. Tesne pred objavom, vstup do Milošovej chodby Foto: V. Lukačovič

Obr. 2. 16.marca 2019, objavná pätica Foto: V. Lukačovič

Obr. 3. Prezidentská sieň-pohľad do stropu komína Foto: V. Lukačovič

Obr. 4. Prezidentská sieň-pohľad na spodnú časť Foto: V. Lukačovič

Obr. 5. Sieň podávania rúk Foto: V. Lukačovič

Obr. 6. Vstup do nižších častí Foto: V. Lukačovič

Obr. 7. Sintrová sienka – vstup do Žabej chodby pred rozšírením Foto: V. Lukačovič

Obr. 8. Kopanie v Zabudnutej sienke Foto: V. Lukačovič

Obr. 9. Závalový vstup do Zabudnutej sienky Foto: V. Lukačovič

Obr. 10. Vchod do Vajsáblovej priepasti Foto: V. Lukačovič

Obr. 11. Chvíle oddychu počas rozširujúcich prác Foto: V. Lukačovič

Obr. 12. Prechod po rebríku z Prezidentskej siene Foto: V. Lukačovič

Obr. 13. Posledné júlové objavy, mohutná puklina Foto: V. Lukačovič

Obr. 14. Sieň vytrvalosti (-57 m) Foto: V. Lukačovič

Obr. 15. Miloš Vaško ukazuje na pokračovanie Foto: V. Lukačovič

Obr. 16. Dotransportované bridličky lunzského súvrstvia Foto: V. Lukačovič

Mapa:

Pôdorys

Rozvinutý rez